null

Prezentovaná kolekcia v novozámockej galérii predstavuje vybrané diela z intermediálneho artkiosku Jiřího Surůvky. Jeho osobitosťou sú predovšetkým aktivistické a performatívne umenie umelca, ktoré sa prelieva do iných médií a obrazových podôb, ale aj osobitý digitálny print-airbrush na riedke syntetické plátno, ktoré dáva jeho obrazovým postavám podivné čaro. Na výstave sa objavujú štyri videá z rokov 2004 až 2016, na ktorých je záznam jeho vtipných a hravých akcií od roztancovaného Domu umenia v Ostrave až po „lietajúceho“ Betmena na paletách na polárnych Špicbergoch (Art Bass, 2011; Arctic Action, 2016). V spodnej sále dominujú práve päť rozmerných digitálnych tlačí z kľúčovej série Strojcovia vojny z rokov 1999-2003. Na nich je parafrazovaná a paralyzovaná podoba vojnových „hrdinov“ s veľkými hlavami ovocia, alebo zeleniny, čo hrajú na hudobné nástroje a za nimi sa odohráva veľká vojnová „muzika“. Týmto digitálnym printom sekundujú aktuálne fotografie periférie, banálnych situácií a kontextov - záber na cintorínsky pomník a s nápisom „večne zelený“, či opustený a zarastajúci aristokratický areál (Immergrűn, 2002; Koniec starých čias, 2003). Sekciu malieb otvára pozvánková Mona Lúza z Lidlu (2018) s hlavou z červenej dyne a nákupnou taškou, nasleduje zväčšený retro kotúčový magnetofón s bublinkou „mono“ (Sonet Duo - Mono, 2016). V strednej časti výstavy pokračuje vydarené uťahovanie si aj z „veľkých“ dejín umenia - tu je portrét bezzubého starca s warholovskou parochňou, rozmazané sivé vincentové slnečnice, štýlové topánočky s dekórom Mondriana, či erotická a vražedná scéna „Koniec Marata“ (1998). V poslednej zvýšenej časti výstavy sú predstavené práce, ktoré priamo, či skryte zosmiešňujú totalitné režimy: autor v tirolskom klobúčiku si telefonuje s Hitlerom (Volá vedúci, 1998); fotozáznam akcie - sochy s dvomi bojovníkmi, čo držia kladivá (Liberation of Brno, festival AKT 1, Brno 1997), cez airbrushovú zväčšeninu dieťaťa, ktoré strašia príšery (Svet sovietov,

null