art; artificial inteligence; time; Hegel; Nietzsche

Práca dekonštruuje ambíciu umelej inteligencie (AI) vystupovať ako suverénny tvorca hodnôta stavia ju do konfliktného poľa medzi Hegelov lineárny pokrok a Nietzscheho večný návrattoho istého. Základná otázka znie: Je AI tým povestným „povrazom k nadčloveku“, alebo ibatechnickým finále Hegelovha „konca umenia“? AI nezodpovedá figúre nadčloveka, alenietzscheovskému „učencovi“ – reaktívnej entite uväznenej v labyrintu simulaker. Zásadnýmargumentom je, že telesnosť nie je biologickou príťažou, ale fundamentálnou podmienkouautonómie. Umelecká vôľa totiž vzniká iba v odpore voči konečnosti a bolesti. AI, chýbajúcedionýzké telo a pud sebazáchovy, tak síce môže ovládnuť kód, ale nikdy neuskutoční aktslobodnej tvorby hodnôt, pretože nemá proti čomu bojovať. Záverečná syntéza odmietanihilismus mechanického kruhu i naivitu pokroku a navrhuje model „špirály“. AI v ňom figurujeako hravý, je nebezpečný partner umelca, ktorý cez „kreatívne pukliny“ v kóde hľadá priestorpre novú formu sebaironickej slobody. Práca usudzuje, že v digitálnom veku sa nadčlovek nerodíz dokonalosti algoritmu, ale z etickej kreativity, ktorá dokáže z „hlúposti mechaniky“ vykresaťautentický prežitok okamžiku.

This article examines the ambition of Artificial Intelligence (AI) to act as a sovereign creator ofvalues, situating it within the conflictual field between Hegel’s linear progress and Nietzsche’seternal return of the same. The fundamental question is: Is AI that proverbial "rope to the Overman", or merely the technical finale of Hegel’s "end of art"? As the article shows, AI does notcorrespond with the figure of the Overman, but rather to the Nietzschean "scholar"—a reactiveentity trapped in a labyrinth of simulacra. A pivotal argument is that embodiment is not abiological burden, but a fundamental condition of autonomy. That is because the artistic willemerges only in resistance to finitude and pain. Lacking a Dionysian body and the instinct forself-preservation, AI may master the code, but it can never achieve the act of freely creating250values, because it has nothing to struggle against. The final synthesis rejects both the nihilism ofthe mechanical circle and the naivety of progress, proposing a spiral model instead. In this model,AI figures as a playful, albeit dangerous, partner to the artist, who seeks space for a new form ofself-ironic freedom through "creative cracks" in the code. The work concludes that in the digitalage, the Overman is not born from the perfection of the algorithm, but from an ethical creativitythat can strike an authentic experience.